V Londýne ma paradoxne najviac fascinuje to čo sa ukrýva pod zemou. Sieť chodieb, eskalátorov, koľajníc, zábradlí, všetko vykachličkované a takmer dokonale prepojené. Ak tvrdíme, že spoločenstvá mravcov a včiel sú tomu ľudskému najbližšie v tomto prípade sme sa im viac priblížili my.
Londýnsky underground ma opantal takým spôsobom, že niekedy som ochotný stráviť časť svojho voľna v jeho útrobách, prípadne ma transport v podzemí zaťažuje len minimálne. Aj napriek tomu že podľa niektorých výskumov je 40 minútová cesta metrom ekvivalentom k dvom stiahnutým cigaretám.
Tričká s nápisom „I´m going unederground“ sú vraj prevarené. Ja však v tom svojom hrdo zaspávam už pár rokov. Príležitostne niekoho moja hruď zaujme. V tom prípade nie jej mužnosť, ale skôr spleť farebných línií s ťažko čitateľnými, potom vyblednutými a spratými názvami staníc. Takmer každému je zvláštne nerovnomerné rozloženie trás a staníc v rámci severnej a južnej časti sveta. Vždy fabulujem, a tvrdím že je to zámer a predstavuje to nerovnomerné rozdelenie bohatstva sveta medzi bohatým severom a chudobným juhom.Nech je to ako chce,ten nepomer je naozaj výrazný. Z 287 zastávok je ich len 29 juhom od Temže.
Tých zvláštností je dostatočne veľa na to, aby sa „Tube“ stala predmetom výskumov, kníh a fotografických publikácií.
O jedenástej večer sa najčastejšie páchajú samovraždy- skokom pred súpravu, v podzemí žijúce komáre sa vyvinuli do úplne iného druhu v porovnaní s tými, kt. žijú na povrchu, teplota vzduchu je v priemere o 10 stupňov vyššia ako tá nad zemou, viac nehôd spôsobí rozkotúľané hrozno, než šupka od banánu, v súčasnosti sa ročne metrom prepraví okolo miliardy cestujúcich, doposiaľ sa v podzemí narodil len jeden človek(v r.1924),bolo vystavených 365 licencií pre hudobníkov (buskers) hrajúcich v podzemí..a vedel by som opisovať z kníh a z internetu donekonečna, minimálne do pol druhej v noci..
Nedávno televízia BBC odvysielala dokumentárny film, ktorý mal podtitul „Pasažieri- najväčší problém metra“. Každá stanica napríklad používa škálu šiestich kódov na privolanie upratovacej služby. Najzávažnejší stupeň, teda číslo 1. je krv. Nasledujú exkrementy (áno, hovná!), zvratky, rozbité sklo, tekuté škvrny a táto stupnica ľudskej degradácie končí praobyčajnými odpadkami. Ak sa teda z ampliónov ozve hlas (mimochodom ten londýnsky sa volá Sonia) oznamujúci,že súprava bude meškať pre silné znečistenie zvratkami, ostrielaný domorodec len prevráti list v „London Evening Standart“, pravdepodobne skôr prehodí stránku v elektronickej čítačke, prípadne niečo ošúcha prstom na iPhon-e.
Dobre, priznám sa. Tie tlačenice mi niekedy lezú na nervy, ale keď sa ozve „Mind the gap“,ešte stále mi to vyvolá taký potmehúdsky úsmev.A ten môj má veru riadnu medzeru..
